Totalitná demokracia a hypermoderné divadlo "Slobody" 21. storočia

Autor: Lucia Hrešková | 24.10.2012 o 22:47 | (upravené 24.10.2012 o 23:10) Karma článku: 8,84 | Prečítané:  557x

Žijem v slobodnej krajine, v super modernej dobe, môžem si robiť čo len chcem, môžem sa stať čím a kýmkoľvek. Moji rodičia? Sto rokov za opicami. Starí ľudia? Čo sa stále oháňajú dákym socializmom? Komunisti prašiví... staré myslenie... stále dokola len to ich ,"za našich čias to bolo inak", " za našich čias sa toto nepatrilo"... konzervatívni dogmatici, kresťanské ovce. Ja si robím čo chcem a kedy chcem! A nehľadím na iných, každý nech sa stará o seba. Som slobodná, žijem v demokratickej krajine, oháňam sa liberalizmom, svojimi právami a rečami o rovnosti a o nekonečných možnostiach dnešnej hypermodernej doby. Tu trocha spomalíme. Zastavíme. Demokracia? Sloboda?

Začnime tou úžasnou veľkolepou slobodou a jej piliermi: môžem sa stať kým chcem, môžem ísť kam chcem, môžem robiť čo chcem.

Tak teda : kým chcem byť?

Začína to asi vysokou školou, výberom dobrej školy. Čo je to dobrá škola? Čo by ma bavilo? Hmmm..... umenie? História? Každý v mojom okolí ma okamžite zruší, že to sú nepotrebné odbory, že sa s nimi nezamestnám. Ok, s čím sa zamestnám? Informatika je in, ekonómia je taká istotka, právo aspoň znie honosne. Nakoniec skončím na Ekonomickej spolu s inými pár 1000 prvákmi a ako vycvičené opičky si budeme na masovej prednáške zo suchej prezentácie opisovať krivku dopytu a ponuky. Toto je sloboda? Áno, mohla som si vybrať, že neposlúchnem rady svojho okolia, pôjdem na muzeológiu, čo ma síce bude baviť, ale s pretrvávajúcimi depresiami počas štúdia, že zo mňa nakoniec aj tak bude len striptérka, budem premýšľať, kto ma s touto školou zamestná. A ak sa podarí... tak aký plat mi zaručí?

Kto teda rozhodol o tom, kým budem? Ja? Nie. Moji rodičia? Nie. Tak? ..... pripravte sa na "prekvapujúcu" odpoveď. Bol to pán Slobodný Trh, ktorý mi povedal, čo je práve žiadané, s akým odborom sa najlepšie v živote uplatním. Drahý Slobodný Trh mi povedal, že dnes je in informatika a technika. Je síce pravda, že o tri roky to môže byť úplne inak, ale to Trh nezaujíma. On dáva informácie vždy čerstvo čerstvé. Jeho potreby sa môžu z minúty na minútu absolútne zmeniť, no my s tým nič nespravíme (hoci paradoxne, Trh je dieťa našich potrieb a želaní). Študíjny odbor, ktorý študujem už štvrtý rok, ja z minúty na minútu, bohužiaľ, zmeniť len tak nemôžem. Moja špecializácia, moje vzdelanie , moja budúcnosť bola teda determinovaná momentálnou požiadavkou Trhu. Nestabilnou a veľmi menlivou požiadavkou Trhu.

 

Môžem ísť kam chcem?

Tak pekne poporiadku. Som zviazaná občianstvom tohto štátu. Keby sa len tak zdvihnem a chcem ísť do U.S.A., tak čo sa stane? Pošlú ma kade ľahšie, keďže nemám víza. A ani pas. A ani nemám peniaze na letenku. Alebo na lístok na loď. Sloboda pohybu? Samozrejme! Ak máte dosť peňazí, vyznáte sa v nekonečných labyrintoch byrokracie a bez problémov dokážete odísť od rodiny, ktorá je závislá na vašom príjme. Je to sloboda? Uvážte sami.

 

Môžem robiť čo chcem?

Chlapík vyštuduje, musí nastúpiť do zamestnania, alebo ide na podporu, aby neumrel od hladu. Keď si nájde dobrý džob, musí vstávať každé ráno, obliecť sa slušne, byť úctivý svojmu k šéfovi, spraviť si svoje povinnosti a na podvečer sa vráti sa domov, dá večeru, pozrie kvalitnú slovenskú reality show a ide spať. Bežná vec. Trošku mu to ale skomplikujme. Chlapík je zamestnaný a založí si rodinu. Vezme hypotéku na dom, lebo potrebuje niekde bývať- a veď predsa, robia to tak všetci a tá banka vraví, že dokonca on bude mať z toho nakoniec výhody. Upíše sa na dobrých 20 rokov splácania. Musí splácať, inak mu nejakí tajomní ujovia s právami pána boha zoberú dom, majetok a jeho rodinka môže ísť žiť pod most.

Vezmime si ešte iný príklad. Koľko ľudí neznáša svoje zamestnanie? Koľkých to v práci nebaví? Chcú to robiť? No nie! Tak musia? Musia! Prečo? Lebo na Trhu nie je voľné pracovné miesto podľa ich predstáv, tak trpia i neznesiteľné, ba dokonca, pre nich i ponižujúce zamestnania. A prečo? Lebo predsa potrebujeme mikrovlnku, práčku, sušičku, potrebujeme každú sezónu obmeniť šatník, potrebujeme rannú šálku značkovej kávy, potrebujeme si každý deň kupovať ultrapredávaný denník s takými tými veľkými obrázkami a troma vetami "kvalitného" textu na každej  druhej strane, potrebujeme nové auto- ale boh chráň, ak by nemalo super stereo! A nové kožené poťahy! A potrebujeme topánky, veľa topánok a predsa každý vie, že tie s takou fajočkou na boku sú omnoho kvalitnejšie, to preto stoja 3 x toľko ako ostatné... dá sa takto pokračovať donekonečna. A kto nám toto všetko nahovára? Že potrebujeme kúpť svetielka na vianočný stromček v októbri a potrebujeme z nich kúpť aspoň 7 metrov, lebo teraz sú v akcii a čím viac vezmem, tým viac ušetrím? Absurdné? Ani nie. Keď si vezmem, že na každom kroku, v telke, v rádiách, v časopisoch, bilboardoch, na každom jednom pešom, viruálnom, motorovom, čítanom či videnom kroku sme presviedčaný o tom, že potrebujeme nepotrebné, tak sa čudujem, že naše mozgy nie sú ešte vymyté do tej miery, že sa všetci svorne len váľame po zemi a slintáme. A kto nám to robí? Zas odpoviem... pán Slobodný Trh. Môžm si kúpiť čokoľvek, tak prečo sa nezadĺžiť a nekúpiť si všetko, čo nepotrebujem? Veď na čo iné sú peniaze, ak nie na to, aby sa míňali?

 

Teraz prejdime k demokracii, k nášmu úžasnému neprekonanému systému, v ktorom sme si všetci rovní, všetci môžme ísť voliť a každý z nás môže sedieť v parlamente.

Presne tak, bol to sarkazmus. Ale to si asi každý, kto si aspoň minimálne všíma stav dnešnej spoločnosti a nebodaj politiky, iste všimol.

Demokracia je fajn. Poďme hlasovať, zdvihnú ruky tí, čo sú za, tí čo sú proti nech nedvíhajú nič. To by šlo. Ak by nás bolo tak 50 a menej. Ale takto? Čo je naša demokracia? Môžme si zvoliť stranu, ktorá nás bude zastupovať v parlamente. Strán je konečný počet, zvolíme si tú, ktorá má pekný názov alebo sympatického lídra. Alebo si vyberieme zodpovedne. To je úplne, ale úplne jedno, lebo to všetko vedie k tomu istému. Strana sa dostane do parlamentu a čo ďalej? Bohužiaľ , ako takmer každý v tomto štáte, i naše politické telesá sú zadlžené až po krky ( platy síce dostávajä ako malý bohovia, ale výdavky majú ako bohovia veľkí a to hlavné- mieru chamtivosti ako malí diabli). Kampaň totiž niečo stála a niekomu dlhujeme láskavosť. Tak? Keď sa dostaneme do parlamentu, či nebodaj do vlády, svojmu mecenášovi sa odvďačíme tým, že presadíme jeho záujmy, nie záujmy ľudí. Veď čo nám platia ľudia? Nič! To úbohé nič, z tých mizerných daní, čo odvádzajú ešte aj za vlastnenie mizerného psa, to nám síce vystačí na dom, auto atď, ale chuť moci nám dožičil náš sponzor. Navyše ľudia k politikovi neprídu s vidlami a fakľami a nebudú mu hroziť smrťou- ak áno, budú sankciovaní. Na druhej strane, taký mecenáš im pohroziť môže. Stojí nad políciou, nad súdnictvom, nad akýmkoľvek oficiálnym orgánom. Preto všetky sociálne demokracie , ale aj liberáli, či kresťanský demokrati, nedodržia nikdy to, čo nasľubovali ovečkám, ale to, čo prisľúbili ruke, ktorá ich kŕmi.

Ďalšia výhoda demokracie a slobody. Skoro hocikto, po splnení vekových, národnostných atď. podmienok , môže založiť politickú stranu alebo sa môže stať prezidentom. Ale... vážne? No samozrejme! Ak viete šikovno klamať, ohýbať tetku Byrokraciu, akoby to bola vaša mladá milenka a hlavne- ak máte milióny a milióny a milióny a ... na kampaň a na sponzoring osvedčenej presvedčovacej metódy , ktorou vytrhnete z biedy pár ,,chudákov" a tí vám naoplátku pomôžu s cestou hore.

Ak chcete ísť do politiky, musíte mať peniaze. Aby ste sa tam dostali, musíte mať kurňa bohatého sponzora. A keď sa tam už konečne dostanete a necháte sa únášať slastným pocitom moci, tak sa z vás stane obyčajný otrok. Bábka. A vaše motúziky ťahá váš sponzor. A prostredníctvom vás riadni dianie v krajine. Ľudia nenávidia vás, no za to máte zdanlivú moc a peniaze. A aj sponzor má, čo chcel- moc čistú, destilovanú. Inak povedané, vládne bohatá mini, mini menšina. Demokracia? Nie, nie. Hrá sa na demokraciu a nosí jej šaty. Ale rokmi sa z tohto divadielka stala veľmi zlá fraška. Lebo všetci vidia, že ten tlstý chlpatý fúzatý pán len nosí šaty urodzenej cudnej dámy, ale dámou nie je. Demokracia? Nie, nie. Toto je oligarcha, dámy a páni.

 

Téma, ktorú som načala je na celé knihy a milióny hodín polemík.

Čiže pointa: kto je dnes slobodný? Trh. Kto je ten Trh? My všetci, zmagorenými médiami a marketingom. Kto je marketing a médiá? My, zblbnutí honbou za peniazmi predsa musíme robiť čo najlepšiu prácu, musíme predať čo najviac, aby nám firma zaplatila. Kto je tá firma? My, čo vymýšľame nové a nové spôsby , ako klamať samých seba; my, čo vymýšľame nové a nové technológie, ktoré nás nahradzujú v zamestnaniach ; my, čo tvoríme "umenie", ktoré je síce úpadkové, ale ziskové; my, čo tie sračky kupujeme; my, čo si ničíme vlastnú planétu a všetci o tom dobre vieme, ale nerobíme nič... my, ktorí sme slobodní, lebo si môžme vybrať, či si kúpime banány v tescu, bille alebo v lidli. Áno, iste. My sme páni tvorstva, veľdielo evolúcie, máme i-pody a chodíme na výlety do vesmíru.... Avšak sami proti sebe nezmôžeme nič. Cena za luxus, za techniku, za pohodlie, bezpečnosť- naša sloboda. Všetci o tom vieme, ale nič s tým nerobíme. Na troskách našej vznešenej histórie nám vyrástla mimodejinná totalita peňazí. A kto tlačí tie smiešne farebné papieriky? Zase len my. Za všetko si môžme sami.

Ale dá sa vôbec niečo spraviť? Aká revolúcia? Aké povstanie? Aký protest? Musím splácať hypotéku, nemám časť na také patetické blbosti. A navyše, mňa sa to netýka. Ja som spokojný vo svojom mikrosvete. Mám na to- kúpiť si pekný kabát, mám na to- kúpiť si dobré auto. Ja som šťastný. Síce so zavretými očami, ale šťastný. Dobrá kúpa, dámy a páni, šťastie bolo v akcíi. Stálo ma len.. čo? Len dáku moju slobodu.

 

 

(Som si vedomá toho, že týmto príspevkom som nepovedala nič nové, avšak nestačí len prebádavať neznáme, ale občas je fajn pripomenúť si už poznané)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?